Emóciami preplnené ihrisko

Ako človek, ktorý dosť analyzuje, si na futbalových zápasoch všímam hráčov, trénerov, rozhodcu, ale aj nadšených divákov, či náhodných okoloidúcich, ktorí sa len tak pristavili a ich emocionálne prejavy. Nie žeby som počúvala názor iných na futbal, ale občas sa to množstvo kritiky, ktorú „nadšení“ fanúšikovia uštedria, nedá prehliadnuť.

Emócie všetkých prítomných sa líšia v závislosti od povahy a zápalu pre hru. Niektorí len bez slov sledujú zápas, alebo riešia problémy so svojimi známymi a priateľmi. Nie žeby mi to vadilo, ale riešiť na futbale kto sa zase s kým pohádal, komu zdvihli plat a kto si kúpil už tretie auto odkedy sa nasťahoval? Na futbale by sa mali odreagovať a zabaviť, nie rozoberať problémy a najnovšie, často neoverené klebety. Treba si vydýchnuť, len tak sledovať zápas, pokecať s priateľmi, nie však o problémoch, sem tam niečo povzbudivé zakričať hráčom, možno spoznať nových ľudí, ktorí sa stanú našimi novými spoločníkmi na ďalšie zápasy a s ktorými sa nebudeme nudiť, aj keď sa na ihrisku nič zaujímavé diať nebude.

Potom je tu skupina divákov, ktorí to so svojimi emóciami preháňajú a aj keď sami nemajú poňatia o futbale, rozkrikujú sa na všetky strany a jediné čo vedia je kritizovať. Rozkrikujú sa tak, že sa to ozýva až v dedine. Nevedia sa ovládať a najradšej, ak by to bolo v mojej kompetencii, by som im zakázala chodiť na zápasy. Vykrikovať a kritizovať, to im ide, ale či by boli aj s loptou na ihrisku takí frajeri ...

Na futbal sa chodím stále rada pozerať, neodradia ma žiadni „nadšení“ fanúšikovia, ani ich emočné prejavy. Pre mňa je atmosféra na dedinskom futbale nenahraditeľná.

Veronika Ferková